Basic Slovak Text Week 1 Day 2

Ráno som sa zobudil trochu skôr ako zvyčajne. Vonku bolo ešte ticho a ja som chvíľu len ležal a rozmýšľal, čo ma dnes čaká. Mal som pred sebou bežný deň, ale aj tak som cítil, že môže byť dobrý. Vstal som, urobil som si malý čaj a otvoril okno. “Hej, dnes bude pekne,” povedal som si potichu.

Po krátkej chvíli som sa pripravil a vyšiel som z bytu. Pred domom som stretol suseda. “Ahoj, ideš do práce?” spýtal sa ma. “Áno, idem. A ty?” On sa len zasmial a povedal: “Ja ešte nie, ja mám čas. Ale prajem ti pekný deň.” Usmial som sa a šiel ďalej.

Na zastávke autobusu stáli dvaja ľudia. Jedna žena sa ma opýtala: “Vieš, kedy príde autobus?” Pokrčil som plecami. “Myslím, že o pár minút. Už by mal byť tu.” Žena prikývla a pozerala na cestu. Autobus nakoniec prišiel a všetci sme nastúpili. Sadol som si k oknu a pozeral som na mesto. Nebolo tam nič nové, ale aj tak som mal dobrý pocit. Možno preto, že som mal čas len byť a nič neriešiť.

V práci to bolo pokojné. Kolega ku mne prišiel a povedal: “Máš chvíľu? Potrebujem ti niečo ukázať.” Išli sme spolu do druhej miestnosti a ukázal mi malý problém. “Vieš mi s tým pomôcť?” spýtal sa. “Áno, poďme na to,” povedal som. Trvalo to len pár minút a všetko bolo v poriadku. Kolega sa usmial: “Super, ďakujem ti.” “Nič sa nestalo,” odpovedal som.

Na obed som šiel do malej kaviarne blízko práce. Dal som si polievku a malé pečivo. Vedľa mňa sedel mladý muž, ktorý volal niekomu po telefóne. “Nie, všetko je dobré… áno, prídem tam,” hovoril. Nechcel som počúvať, ale jeho hlas bol hlasný. Aj tak som sa usmial, lebo to pripomínalo bežný život: každý niečo rieši, každý niekam ide.

Po práci som sa rozhodol ísť domov pešo. Nebol som unavený a chcel som si trochu prejsť hlavu. Cestou som videl malé dieťa, ktoré sa smialo a bežalo za loptou. Jeho mama na neho volala: “Počkaj, nie tak rýchlo!” Dieťa sa otočilo, ale bežalo ďalej. Tá scéna ma pobavila.

Keď som prišiel domov, sadol som si k oknu a pozrel sa na večerné svetlá. Pomyslel som si: “Áno, toto bol jednoduchý deň, ale aj tak dobrý.” A v tom momente som cítil, že mi to úplne stačí.