Basic Slovak Text Week 2 Day 4

Ráno sa zobudím skôr, ako som chcel. Je ešte ticho, ale ja už myslím na to, čo bude dnes. Vstanem, prejdem do kuchyne a spravím si malú kávu. Pri stole sedím len chvíľu, potom si hovorím: „Dobre, treba ísť.“ Obliekam sa, beriem si tašku a idem von.

Vonku je chladno, ale nie veľmi. Na ulici vidím suseda. Má psa a vždy sa pri mne na chvíľu zastaví. „Ahoj, ideš do práce?“ pýta sa ma. „Hej, idem. A ty?“ Sused sa usmeje: „Len idem so psom, veď vieš, on chce byť vonku skoro každé ráno.“ Chvíľu ešte hovoríme o počasí, potom sa rozlúčime a idem ďalej.

V autobuse je veľa ľudí. Niektorí sú ticho, iní sa rozprávajú. Ja si sadnem k oknu a pozerám sa von. Myslím na to, čo musím dnes spraviť. Nič ťažké, ale veľa malých vecí, ktoré sa musia urobiť. Tak to je skoro každý deň.

Keď prídem do práce, prvé, čo spravím, je pozdraviť kolegov. „Ahoj, ako sa máš?“ pýta sa ma Jana. „Dobre, a ty?“ odpoviem. Jana len pokrčí plecami: „No… ešte som unavená.“ Zasmejeme sa, lebo to hovorí skoro každý deň. Potom si sadnem k stolu a začnem pracovať.

Dopoludnia si dám krátku pauzu. Vonku pred budovou stojí môj kamarát Tomáš. Vidím, že telefonuje, a hneď keď skončí, ide ku mne. „Poď, dáme si kávu,“ hovorí. Ideme spolu do malej kaviarne. Tam je teplo a pokoj. Hovoríme o malých veciach: čo sme robili včera, čo chceme robiť cez víkend, či máme čas na niečo nové. Je to krátky rozhovor, ale príjemný.

Po obede sa vrátim späť a pokračujem v práci. Čas ide rýchlo. Keď sa pozriem na hodiny, vidím, že už je večer. Zbalím si veci, rozlúčim sa s kolegami a idem domov.

Cestou rozmýšľam, čo si spravím na večeru. Nič veľké, len niečo malé, aby som nemal hlad. Doma si pustím tichú hudbu a sadnem si k oknu. Vonku už nie je veľa ľudí. Je pokoj a mne to tak vyhovuje.

Pred spaním si ešte poviem: „Dnes bol obyčajný deň, ale dobrý.“ Potom zhasnem svetlo a idem spať, pripravený na ďalší deň, ktorý bude možno taký istý, ale aj tak má svoj zmysel.