View source for Basic Slovak Text Week 2 Day 7

Ráno som sa zobudil trochu skôr, ako som chcel. Bolo ešte ticho a ja som si povedal: „No dobre, keď už som hore, idem si dať čaj.“ V kuchyni som našiel môj obľúbený hrnček a dal som vodu zohriať. Pri okne som videl, že je vonku pekne, aj keď trochu chladno. Myslel som na to, čo bude dnes, čo mám ešte spraviť a kam pôjdem.

Keď som pil čaj, zavolala mi kamarátka. „Ahoj, si doma?“ spýtala sa.

„Hej, som. Čo je?“

„Len som chcela vedieť, či pôjdeš dnes do mesta. Potrebujem niečo kúpiť a nechcem ísť sama.“

„Jasné, pôjdem. Daj mi chvíľu.“

„Dobre, čakám ťa pri parku.“

Rýchlo som sa obliekol, vzal som si bundu a vyšiel som z domu. Cestou som stretol suseda. Zakýval som mu a on povedal: „Pekný deň, že?“

„Áno, veľmi. Už som rád, že nie je tak zima.“

„Tak nech sa ti darí.“

„Aj vám,“ povedal som a išiel ďalej.

Pri parku som videl kamarátku sedieť na lavičke. „Tak poďme,“ povedala. Spoločne sme šli pomaly cez malé ulice. Rozprávali sme sa o všeličom – o práci, o tom, čo nové doma, aj o tom, čo by sme chceli robiť cez víkend. Nebol to žiadny veľký plán, len také malé veci, ale bolo to príjemné.

V obchode sme sa chvíľu prechádzali a hľadali to, čo potrebovala. „Myslíš, že je toto dobré?“ ukázala na malú krabicu.

„Neviem, ale vyzerá to v poriadku. Ak to chceš, vezmi to.“

„Dobre, tak beriem.“

Keď sme vyšli von, slnko už bolo vyššie a ľudí bolo na ulici viac. „Mám ešte čas, nechceš ísť na kávu?“ spýtala sa.

„Hej, môžeme ísť. Aj ja si dám niečo.“

Sadli sme si na malé miesto pri ceste. Mali tam ticho, len sem-tam niekto prišiel alebo odišiel. Pili sme kávu a rozprávali sa ďalej. Cítil som, že je to jeden z tých dní, ktoré nie sú ani rýchle, ani pomalé. Len také pokojné, obyčajné, ale dobré.

Keď sme sa lúčili, povedala: „Ďakujem, že si šiel so mnou.“

„Nemáš za čo. Bolo to fajn.“

Potom som šiel domov, s pocitom, že aj malé chvíle môžu byť pekné, keď sú s niekým, koho máš rád.